Turek na obzore (Z prameňov k uhorsko-osmanským vzťahom)

Zdanlivo priamočiare, v skutočnosti mnohotvárne uhorsko-osmanské vzťahy, predstavujú v súčasnosti bohatý námet pre výskum stereotypov v historickej perspektíve. Aktuálne bádanie zastúpené najmä historiografiou a literárnou vedou upriamuje z rôznych hľadísk pozornosť na „obraz Turka“ predovšetkým pri analýze cestopisov, básnických diel, piesní, ale aj osobných denníkov a korešpondencie. Od identifikácie a analýzy konkrétnych opisov etnicky heterogénnych Osmanov prechádza až k štúdiu zobrazovania abstraktného a bezčasového Turka. V optike prameňov popri schematickom budovaní obrazu nepriateľa a motívu Božieho trestu paradoxne nachádza aj obrazy priateľského Turka, zbožného moslima, politicky svojbytného občana, reprezentanta neznámej kultúry, krvilačného tyrana, či divocha. Tieto a ďalšie obrazy pritom presahujú do súčasnosti a spoluvytvárajú naše predstavy o islame o moslimskom cudzincovi.1 Bádateľské prístupy zároveň poukazujú na skutočnosť, že ťažisko výskumu sa z politických dejín presúva na sociálne a najmä kultúrne dejiny. V týchto súvislostiach je potrebné uviesť, že napriek inovatívnym interpretačným prístupom v domácich podmienkach absentuje priebežne rozširovaná a všeobecne prístupná pramenná základňa.